Nádherná povesť o ešte krajšom pohorí. Tatry sú symbolom miesta, kde človek môže odložiť svoje problémy, kde sa dajú liečiť rany na duši, kde sa zastavíme a nemôžeme prestať obdivovať tú nádheru, ktorú nám tento skalnatý skvost ponúka. Bohužiaľ, nepoznám žiadnu povesť o vzniku najhoršej lesnej kalamity, ktorá nás zasiahla. Poznám však jej pokračovanie, ktoré sa dá zhrnúť do jednej vety smutných faktov.
Vietor, ktorý dosahoval priemerne rýchlosť okolo 105 km/h (v niektorých častiach Tatier dokonca viac než 170 km/h), po sebe zanechal okrem zničených 13-tisíc hektárov krásneho prevažne smrekového lesa aj dva ľudské životy a ďalšie neuveriteľné škody na Orave, Kysuciach, Horehroní a Spiši.
Dosť nepríjemné pokračovanie krásne začínajúcej povesti. Bohužiaľ ani skoro po šiestich rokoch nemôžeme hovoriť o svetlejšej budúcnosti. Do príbehu Tatier sa zaplietli po kalamite aj lykožrúty, ktoré bránia v rýchlejšej obnove zeleného kráľovstva. Revitalizácia síce prebieha, ale príroda nám dáva najavo, že nie je možné ju nútiť k rýchlejšej samoregulácii.
Do dnešného dňa bolo obnovených 25% až 30% územia, ktoré zažilo v Tatrách najsmutnejšie okamihy za posledné stáročia. Mladé stromčeky nahradili stromy, ktoré tam žili viac než 100 rokov a dýchala z nich veľkolepá atmosféra tatranských dolín.
Bol som v Tatrách minulý týždeň. Bolelo ma srdce, keď som obchádzal obrovské kusy pôdy a skál plné koreňov mohutných stromov, ktoré ležali okolo ciest a boli vytrhnuté zo zeme, obrastené niekoľkoročným machom. Keď som sa pozeral na tie bohapusté lúky, na ktorých nie je nič, iba nespočetné množstvo vyrvaných kmeňov vyzerajúcich ako padlí vojaci vo vojne, uvedomil som si, že na to aby sme sa tam ešte niekedy cítili rovnako ako predtým, je potrebný zázrak.
Zázrak, akým Tatry kedysi boli. Zázrak, ako keď anjel vysypal všetku krásu...