reklama

Keď sa tlačia slzy do očí...

Nesmelo vošiel dovnútra. Nezbadal som ho, pretože mi nebol ani po pás. Prišiel až k mojim nohám a spýtal sa: „Môžem si tiež zahrať?" Povedal som mu, že samozrejme, len si musí vziať hokejku. Odpovedal: Hokejku nemám, ale budem sa snažiť si nejakú zohnať."  Tak som mu po jednu šiel do vaku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (17)

Už niekoľko rokov trénujem florbal. Začal som v Košiciach, teraz trénujem mládež už päť rokov v Prahe. Milujem prácu s deťmi. Milujem to puto, ktoré sa medzi mnou a nimi vytvára. Je krásne keď sa vám tlačia slzy do očí pri pohľade na šťastie v ich očiach. Je to naozaj pocit, ktorý vás zohreje a prejde vám celým telom.

Z nosa mu visel sopeľ. Mal staré (pôvodne) biele tričko s oranžovými pruhmi, ktoré vyzeralo, že nebolo prané už strašne dlho. Dal som mu do ruky hokejku a spýtal sa ho na meno. Poďakoval a vbehol na ihrisko. Zapískal som a predstavil ho ostatným. Keď sa zapojil do hry, hneď som vedel, že to je talent, a že je športovo mimoriadne nadaný. Behal, rozdával prihrávky, strieľal góly a to hral florbal po prvý krát. Po tréningu som ho upozornil, že nabudúce musí mať botasky do haly, a že každý kto chodí na tento kurz musí zaplatiť poplatok za halu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vo štvrtok prišiel znova. Ten istý úsmev, ten istý elán, tie isté botasky, to isté tričko. Spýtal som sa prečo nemá botasky do haly. Odpovedal, že zabudol. Postrašil som ho: „Dobre, ale ak nabudúce prídeš v týchto topánkach, nepustím ťa na ihrisko". Prikývol.

V utorok keď som prišiel do haly, on už dávno behal po palubovke. Bosý. Rozosmialo ma to, na druhej strane mi bolo jasné, že to nie je v poriadku. Prvý mesiac som za neho zaplatil poplatok zo svojich peňazí. Jeho rodičov som nikdy nevidel, myslím, že on ich tiež nevídal veľmi často. Po niekoľkých rozhovoroch mi všetko došlo. Nikto o tom, že chodí dvakrát týždenne na florbal nevedel. Myslím, že sa bál povedať o tom doma - aj tak by to k ničomu neviedlo, akurát by to rodičov asi nahnevalo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Už som na neho netlačil. Nosil som mu hokejku, sem-tam nejakú fľašku s čajom a čokoládu. Behal po ihrisku a tešil sa. Nikdy sa mu po tréningu nechcelo ísť domov. Postavil sa pred vchod z haly a mával mi. Mával, až kým som nezašiel za roh. Každý utorok a každý štvrtok.

Raz však neprišiel. Myslel som si, že ochorel. Že o týždeň príde znova. A nemýlil som sa. Naozaj ochorel. Zápal pľúc. Do dvoch týždňov bol mŕtvy.

Milujem prácu s deťmi. Milujem to puto, ktoré sa medzi mnou a nimi vytvára. Je krásne keď sa vám tlačia slzy do očí pri pohľade na šťastie v ich očiach. Je to naozaj pocit, ktorý vás zohreje a prejde vám celým telom...

Tomáš Petruška

Tomáš Petruška

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  0x

človek s vlastným tieňom Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu